Pani Merklová, čo Vás priviedlo ku svedkom Jehovovým?

Uplynulo už vyše dvadsať rokov, keď ma ako štyridsiatničku, rozvedenú matku dvoch dospievajúcich detí, navštívili svedkovia Jehovovi. Bola som na invalidnom dôchodku. Potrebovala som niečo, čo by mi bolo oporou, čo by mi do srdca vlialo istotu a nádej. Svedkovia si ma získali presvedčivými výkladmi o tom, že na zemi onedlho bude raj bez chorôb a utrpenia. Žiť v ňom budú iba tí, ktorí uveria Jehovovi a budú mu verne slúžiť v organizácii, ktorú na to ustanovil. Uverila som ich sľubom, ktoré dopadli na moju dušu ako balzam utišujúci rany. Do spoločenstva som s veľkou nádejou doviedla aj svoje deti. Vtedy som prekypovala radosťou a vďačnosťou za to, že sme tam všetci a že sme na tom najlepšom mieste, ako nás o tom pravidelne uisťovala organizácia Strážna veža.

Uverila som všetkému, čo nás učili. Brala som to úprimne a vážne. Svojou horlivou snahou som si vyslúžila postavenie pravidelnej priekopníčky. Pre Svedkov som pracovala na plný úväzok takmer deväť rokov, vyše neuveriteľných 9-tisíc hodín. Všetko však bez platu. Žila som z invalidného dôchodku. Myslela som si, že to robím pre Boha, ako ma ubezpečovali. Mala som tú prácu rada a verila som, že je to správne, keď som zvonila ľuďom pri dverách bytov, alebo som ich oslovovala na ulici.

Hovorí sa, že v sektách je veľmi účinnou zbraňou aj vzájomná kontrola ich členov. Ako to platí pre Svedkov?

V publikáciách a na školeniach nás učili a nabádali na čistotu vo vnútri organizácie. Bolo našou povinnosťou oznámiť starším, keď sa niekto dopustil hriechu. „Nemajte účasť na ich hriechoch!" - vravievali nám prísne. Zakaždým nás pokarhali, keď sme o hriechu druhého vedeli a neoznámili sme to. Obvinili nás ako nepoctivých a tiež ako spoluvinníkov s tými, ktorých sme tým chránili.

Keďže sme sa často stretávali a vzájomne sa dobre poznali, veľa sme o sebe vedeli. Pamätám sa napríklad, ako som sa raz i ja sťažovala na moju spoluveriacu, že pije. Alebo na to, ako som istú svoju známu, pani Betku, priviedla medzi Svedkov. Keď ťažko ochorela, v nemocnici prijala transfúziu krvi. Bola som to ja, ktorá som to starším oznámila a pani Betku za to, samozrejme, bez váhania vylúčili. Tiež som jej povedala, že už nechcem mať s ňou nič spoločné.

Svedkovia sú vedení k tomu, aby sa zapáčili druhým a aby dobre robili veci, ktoré robiť musia. Preto sme sa tak báli toho, aby práve na nás niekto nenažaloval a nepokarhali nás.

Ako Svedkovia hľadia na ľudí „zvonka"?

Blízkymi sa mi stali iba tí, ktorí patrili do organizácie, resp. ktorí s nami sympatizovali. Ostatní nám boli ľahostajní, ako Svedkovia sme ich prezývali „svetáci". Boli to ľudia zo sveta a my sme nemali milovať svet, ktorý sa pomíňa. Takto som stratila všetkých priateľov, známych a aj príbuzných, ktorí nepriali učeniu Svedkov. Na všetkých, čo nepatrili do organizácie, sme hľadeli ako na tých, ktorí budú v Armagedone nemilosrdne zničení. Beda však bolo takisto tým, ktorých svedkovia Jehovovi vylúčili: „S takými sa ani nestýkať, ani ich nezdraviť!" - odzneli neraz nástojčivé upozornenia. „Je potrebné, aby sa zahanbili, aby sa spamätali!"

A Vy ste sa nebáli opustiť všemocnú organizáciu? Ako ste prežívali tento svoj odchod? Nestali ste sa v očiach Svedkov zo dňa na deň zradkyňou?

Môjmu vylúčeniu predchádzalo moje osobné rozhodnutie odísť, takže som to mala o to jednoduchšie. Nevyrazili ma sami, za trest. Ale aj tak... keď človek raz vyhlási, že od Svedkov odchádza, viac už medzi nich nepatrí. Ostatní sa potom naňho pozerajú tak, že opustil organizáciu, Boha, a už nie je hodný ani toho, aby ho pozdravili. Mnohí, ktorí od Svedkov odišli, sa neskôr ocitli na psychiatrii. Nevydržali ten tlak, nevedeli sa s tým zmieriť. No aj keď sa od Svedkov odlúčili, sú i naďalej poznačení. Boja sa, že ich Jehova neprijme, nemajú inú náhradu za spoločenstvo a sú veľmi osamelí.

Pred štrnástimi rokmi som zažila tú milosť, že som v pokání odovzdala svoj život Ježišovi. Prežila som mocný duchovný zážitok a zrazu som spoznala, že pravý Boh je iný, než akého prezentujú Svedkovia. Postupne som vnímala, že ich učenie sa v mnohom líši od Biblie a že nie organizácia, ale Duch Svätý a Pán Ježiš sú tými pravými učiteľmi. Svedkovia svoje publikácie stavajú na roveň Biblie, no potom študujú len publikácie a venujú im väčšiu pozornosť než samotnej Biblii. Moc Ducha Svätého pritom zapierajú. Výroky v ich publikáciách sú prekrúcané tak, aby sa mohli napasovať na záujmy organizácie. Keď som o týchto veciach začala hovoriť medzi Svedkami, veľmi rýchlo ma odhalili. Posielali ma najprv na psychiatriu, ale o niekoľko dní ma už predvolali pred ich Právny výbor, kde ma obvinili, odsúdili a vylúčili ako osobu nebezpečnú pre ich organizáciu.

Spomenuli ste, že aj Vaše deti sa stali svedkami Jehovovými. Aký majú teraz k Vám vzťah, keďže ste sa vyjadrili, že Svedkovia majú veľmi nepriateľský vzťah k „odpadlíkom".

Predtým by ma len ťažko mohol niekto presvedčiť o tom, akú vysokú daň budem raz musieť zaplatiť za to, že som uverila svedkom Jehovovým. Dnes som to, žiaľ, už pochopila - tou krutou daňou sa pre mňa stali moje vlastné deti, ktoré sú Svedkami dodnes a ktoré sa programovo nechávajú poučovať o tom, ako sa ku mne majú správať. Ťažko ich viem presvedčiť o mojej láske. Vychovala som ich sama, často som pracovala aj po nociach, len aby im nič nechýbalo. Dala som im aj vlastný byt a snažím sa im vychádzať v ústrety ako milujúca matka. Žiaľ, oni sa mi kvôli tomu, čo ich učí Strážna veža, veľmi odcudzili. Aj keď majú cestu okolo, len zriedkakedy ma navštívia. Srdcom sú odo mňa veľmi vzdialení. Rozprávajú sa so mnou málo, len keď musia. Berú ma - vlastnú matku - ako odpadlíčku, ktorá raz bude v Armagedone nekompromisne zničená.

Keďže viem, že pre Svedkov je takýto postoj typický, ba sama som sa i ja predtým tak k druhým správala, chápem ich, aj keď mi je na duši veľmi, veľmi clivo. Neraz som si spomenula na pani Betku, ako som sa vtedy k nej nepekne zachovala. Našťastie mala som pred jej smrťou ešte možnosť navštíviť ju a odprosiť. Dodnes všetci Svedkovia, ktorí ma na ulici spoznajú, prejdú okolo mňa, akoby som bola vzduch. Niektorí si dokonca i odpľujú, keď ma uvidia, a ak ma zbadajú na zastávke, do spoločného autobusu ani len nenastúpia...

Najväčšiu bolesť však prežívam pre svoje vnúčatá. Nedávno som na stole 16-ročnej vnučky našla knihu s názvom Zachovávajte sa v Božej láske, ktorú Svedkovia vydali len tento rok. Píše sa v nej: „V iných prípadoch vylúčený možno nebýva so svojou najbližšou rodinou v tej istej domácnosti. Hoci môže byť potrebné príležitostne sa s ním stretnúť kvôli vyriešeniu určitých nevyhnutných rodinných záležitostí, každý takýto kontakt by mal byť obmedzený na minimum. Lojálni členovia rodiny nehľadajú výhovorky, aby mohli udržiavať kontakt so svojím vylúčeným príbuzným..." Keď som tieto slová čítala, mráz mi behal po chrbte. Najmä ak som si ich dala do súvisu s nedávnou otázkou mojej malej 7-ročnej vnučky: „Babička, prečo nám stále telefonuješ? Aj keď si sľúbila, že nebudeš, stále otravuješ. Maminka povedala, že máme zakázané dvíhať telefóny, keď sme samy doma a ty zavoláš."

Prečo vám to vlastne všetko rozprávam? Preto, lebo dúfam, že to niekomu pomôže uchrániť sa od trpkej skúsenosti a sĺz, ktoré ja dnes po nociach kvôli tomu prelievam. Mojim deťom na duši leží strach. Nespoznali, že strach je opakom viery, nádeje a lásky a odporuje pravde. Tej pravde, ktorej poznanie kiež by sa stalo pre ne záchranou.

Ďakujem za rozhovor.